Čo je detská mozgová obrna?

Detská mozgová obrna je dlhodobé ochorenie spojené s mnohými ťažkosťami zdravotného, pedagogického, sociálneho a spoločenského charakteru. Starostlivosť o dieťa s DMO musí byť komplexná, vyžaduje si vytvorenie multidisciplinárneho tímu viacerých odborníkov, ktorého
neoddeliteľnou súčasťou je najmä rodina. Detská mozgová obrna (DMO) predstavuje skupinu
porúch ovplyvňujúcich schopnosť pohybovať sa. Je zapríčinená poškodením mozgu počas
tehotenstva, pôrodu alebo krátko po narodení dieťaťa.

Detskú mozgovú obrnu rodzeľujeme na tri formy:

Je vôbec najbežnejšou formou a postihuje 70-80% ľudí s DMO. Je charakterizovaná trvalo zvýšeným svalovým napätím, ktoré obmedzuje až znemožňuje pohyb v postihnutých oblastiach. Podľa počtu postihnutých končatín sa rozdeľuje na:

Diparetická forma postihuje celé telo – horné končatiny menej ako dolné končatiny.
Hemiparetická forma sa prejavuje ochrnutím oboch pravých, alebo ľavých končatín.
Triparetická forma postihuje obyčajne obe nohy a jednu ruku, alebo opačne.
Kvadruparetická forma je ťažším typom niektorej z uvedených foriem s postihnutím hlavy, trupu, oboch horných i dolných končatín.

Vyskytuje sa u 10-20% pacientov a prejavuje sa patologicky rýchlym a neovládateľným striedaním napätia a uvoľnenia svalstva v postihnutých oblastiach. Typickými príznakmi sú atetóza – prudké nepotlačiteľné vlnité pohyby a chorea – drobné mimovoľné neovládateľné trasľavé pohyby.

Hypotonická forma DMO
Prejavuje sa celkovým znížením svalového napätia na trupe a končatinách. Postihnuté deti majú väčší rozsah pohybu v kĺboch, chôdza je neistá o širšej báze. Táto forma je zaujímavá tým, že sa vyskytuje prevažne v kojeneckom veku. Neskôr okolo tretieho roku dieťaťa prechádza práve táto hypotonická forma do niektorých zo spastických alebo najčastejšie do dyskinetických foriem. Vo výnimočných prípadoch môže táto forma zotrvať kedy hovoríme o tzv. trvalom hypotonickom syndróme.

Je pomerne vzácna a postihuje len 5-10% pacientov s DMO. Pri tejto forme je poškodené vnímanie rovnováhy a citlivosti, čo spôsobuje problémy s motorickou koordináciou. Chôdza je nestabilná
a chodidlá sú kladené ďaleko od seba – tzv. opilecká chôdza. Títo ľudia môžu trpieť tiež tzv. intenčným tremorom, teda trasením objavujúcim sa pri činnostiach riadených vôľou.

Kombináciou týchto 3 hlavných foriem DMO môže vzniknúť zmiešaná forma DMO. Najčastejšia je kombinácia spastickej a dyskinetickej formy.

Hlavným spoločným príznakom každého typu DMO je porucha hybnosti, to znamená v rôznej miere obmedzená schopnosť samostatného pohybu. Ďalej sa pohybová porucha DMO môže prejaviť v oblasti jemnej motoriky, pri úchopových a manipulačných úkonoch rúk. Miera poruchy sa môže líšiť podľa typu DMO a podľa rozsahu postihnutia od najľahšej po najťažšiu.

Dominantné je postihnutie v oblasti motoriky, ale pridružujú sa k nemu aj iné ťažkosti a poruchy, medzi nimi aj mentálne postihnutie. Mozgová obrna má teda vplyv aj na ostatné oblasti ako reč, vnímanie,
či emocionalita. V oblasti zmyslového vnímania sa tieto zmeny prejavujú aj v prípade, že dieťa nemá zmyslové postihnutie. Deti majú ťažkosti s vizuálno-motorickou koordináciou alebo kontrolou vlastných pohybov.

Problémy sa prejavujú aj v oblasti koncentrácie, deti sú ľahko unaviteľné. Zapamätávajú si útržkovito
a náhodne. Vývin reči je oneskorený alebo obmedzený a je ovplyvnený prípadným ďalším postihnutím.
U detí sa často prejavuje verbalizmus. Typická je dyzartria – porucha reči sprevádzaná narušeným dýchaním, tvorbou a moduláciou hlasu a rezonanciou. Oromotorika – pohyblivosť rečových orgánov je narušená a spôsobuje ťažkosti v artikulácií rôznej závažnosti.

Prvé príznaky sa obyčajne objavujú do veku 3 rokov. Rodičia sú často prví, ktorí majú podozrenie,
že motorický vývin ich dieťaťa nie je v poriadku. Deti s mozgovou obrnou zaostávajú v psychomotorickom vývoji, a veľmi pomaly dosahujú míľniky vo vývoji, akými sú napr. prevaľovanie, sedenie, plazenie, chodenie, či rozprávanie.

DMO sa prejavuje zmenou svalového napätia. Niektoré deti s mozgovou obrnou majú abnormálne svalové napätie už ako novorodenci. Zníženie svalového napätia (hypotónia) sa prejavuje ako prílišné uvoľnenie – dieťa nehybne a bezmocne leží a takáto inaktivita vedie nielen k motorickej ale aj mentálnej poruche. Hovorí sa aj o tzv. apatickom dieťati. Naopak nárast svalového napätia (hypertónia) robí dieťa neohybným až stuhnutým. V niektorých prípadoch sa hypotónia vyvinie do hypertónie po prvých 2 – 3 mesiacoch života dieťaťa. Taktiež sa môžu objaviť poruchy koordinácie, neúčelné mimovoľné pohyby, alebo kombinácia týchto prejavov.

V prípade detskej mozgovej obrny nejde o jednu príčinu. Môžeme ale rozlíšiť tri základné skupiny faktorov, ktoré majú vplyv na vznik ochorenia.

Faktory prenatálne – predpôrodné
Infekčné ochorenia matky (toxoplazmóza)
Krvácanie matky počas tehotenstva
Metabolické poruchy matky
Rh inkompatibilita
Negatívny vplyv škodlivých látok (alkohol, lieky, drogy…)
Pôsobenie RTG
Duševné traumy, stres matky

Faktory perinatálne – spojené s dobou pôrodu
Nedonosenosť či naopak prenosenosť môžu viesť k poškodeniu mozgu
Dlhý pôrod, alebo naopak prevratný pôrod
Predčasný pôrod s nízkou hmotnosťou
Pôrod panvovým koncom
Inštrumentálny pôrod

Faktory postnatálne – pôsobiace po pôrode
Infekcie dieťaťa prekonané v priebehu prvého roka (čierny kašeľ, zápaly mozgu a mozgových blán, zápaly stredného ucha, hnisavé infekcie kože…)
Novorodenecká žltačka
Poranenia lebky a mozgu

Detská mozgová obrna môže byť vrodená alebo získaná. Získaná DMO je spôsobená poškodením mozgu v prvých mesiacoch alebo rokoch života. Príčinou môže byť aj infekcia mozgu (zápal mozgových blán), či mechanické poranenie mozgu (pri pôrode, po páde, pri týraní a pod.) V súčasnosti je veľmi diskutovanou témou otázka povinného očkovania a slobody v očkovaní. Vrodená DMO vzniká už pred narodením dieťaťa, nemusí byť v prvých mesiacoch života rozoznaná, ale vo väčšine prípadoch sa prejaví do 3 rokov života. Príčina vzniku vrodenej DMO je stále nejasná. Vrodeným DMO môže matka predísť zdravým životným štýlom a pestrou stravou. Je nevyhnutné, aby sa matka vyhýbala pitiu alkoholu, užívaniu drog, fajčeniu a rôznym toxickým vplyvom.

Vzhľadom k tomu, že plný klinický obraz DMO sa vyvinie zväčša až po niekoľkých mesiacoch, je pomerne náročné stanoviť diagnózu hneď po narodení. To je prakticky možné len pri veľmi ťažkých formách mozgového a telesného postihnutia, v ostatných prípadoch je nevyhnutné dynamicky sledovať vývoj dieťaťa.

Podozrenie na riziko rozvoja DMO možno však vysloviť už v prvých týždňoch života dieťaťa – na základe podrobného rozboru psychomotorického vývoja, neurologickým vyšetrením, polohovými testami, ultrasonografiou mozgu a podobne.

Preto je potrebné deti zo skupiny „rizikových” kontrolovať každé 2-3 týždne a  kriticky hodnotiť existujúce poruchy. V dnešnej dobe je zaznamenaný stúpajúci trend výskytu DMO pri deťoch s nízkou pôrodnou hmotnosťou.

Asi v 35-55% sprevádza DMO epilepsia. Neuróny – nervové bunky v mozgu na základe chemických dejov vytvárajú a posielajú ďalej elektrické impulzy. Mozog teda funguje ako komplexná a veľmi komplikovaná batéria. Ak sa v rovnakom čase aktivuje príliš veľa neurónov, dochádza k záchvatu.

Počas neho nemôžu postihnuté časti mozgu vykonávať svoju bežnú činnosť a takto postihnutý človek robí nezvyčajné pohyby – trasie sa, je v kŕči, má neprítomný pohľad, pohybuje nekontrolovane končatinami alebo aj celým telom. Záchvat zvykne trvať zopár sekúnd až niekoľko minút.

Ochorenie DMO je neprogresívnym, ale nie nemenným postihnutím vyvíjajúceho sa mozgu s poškodením viacerých oblastí. Fyziologický nález u rizikového pacienta v ranom období nemusí byť vždy trvalý. Prevencia voči DMO prakticky nie je možná. Dôležitá je včasná identifikácia a pravidelná rehabilitácia.

Rozhodujúci význam v liečbe má ucelená a pravidelná rehabilitácia. Dôležitá je však aj trvalá snaha rodičov, lekárov a celého tímu. Včasné rehabilitácie, najmä do 1 roka, dokážu zlepšiť kvalitu života detí s DMO aj ich rodiny. Pre dieťa postihnuté DMO je veľmi dôležitá plná podpora a láskyplná starostlivosť rodiny. Celkový vývin pohybových schopností dieťaťa je pomalší ako u zdravého dieťaťa. Jednotlivé motorické míľniky – sedenie, státie a chôdza, sa budú objavovať u dieťaťa neskôr. Dieťa sa bude musieť podrobiť rehabilitačnému cvičeniu, ktoré sa musí vykonávať pravidelne a dôsledne podľa inštrukcií rehabilitačného lekára. Znamená to teda, že cvičenie v zariadeniach na to určených je iba malou časťou úspechu a kľúčovými sú práve rôzne hravé formy rehabilitácie v domácom prostredí.